Narodila som sa do světa druhých ľudí
Foto: Soňa Pokorná, připravil Josef Straka
Kristove roky, datované 6.9.2025
Zvuk platby jedine v hotovosti.
Šuflíček pokladne
v samoobsluhe na konci týždňa.
V rurálnej zóne.
(Koniec týždňa je rurálna zóna.)
Cestou domov,
prebrázdiť výsečou Slnka,
zdolať steblo trávy,
prekonať steny kostola.
V nížinách sa nedarí kostihoju lekárskemu
zatiaľ čo zásadité územia neprospievajú jahodám.
“Ukáž mi svoje korene, a ja Ti poviem čo si za rastlinu.”
V Tvojich ušiach sa rozlieha ráno zabudnutých predstáv. Deň začal bez konsenzu.
Nahá jazdkyňa. Dehydrovaná a vybledlá.
Šovinistický impresionizmus.
Jedna z dvoch pohľadníc v samoobsluhe.
Jedna z dvoch výhradných možností.
Ako robiť umenie.
Tak mi to bolo povedané.
Budem mať Kristove roky.
Dozrievam k pochopeniu,
prečo si tak veľa ľudí vyberie z dostupneho sortimentu práve kinder bueno alebo cigarety.
Narodila som sa do světa druhých ľudí.
Tmavomodrý svet
Nevidím na blízko,
v našom príliš tmavomodrom svete
rozoznávam 3 Dantove peklá
a
jednu realitu.
Peklá sú pomenované:
Algifen,
Prázdno
a
Vizualita.
Poézia je moja najvernejšia migréna.
Uskutočňovať nebo je ťažká drina.
Z perspektívy tmavomodrého sveta
je realita priťažlivým ťažiskom
- zamatovým klincom
zhlboka dýchajúcim
okolo vlastnej osi.
Chcem ju
vedome hladiť
po aj proti srsti.
Asi si zaplatím
kurzy tantrickej masáže.
Červeň v lícach
Po treťom pohári vína
prisahám, že láska je ako bublanina.
A ja,
tentokrát celkom bezhriešne,
vyberám si z tej lásky iba čerešne.
Občas len tak, zo zlozvyku,
hrám sa s kôstkou na jazyku.
Dopila som tmavé víno
a tvrdím, že láska je ako Bombardino.
Premýšľam, či je to ten, ktorého chcem,
kým prstom ochutnávam krém
— len čo ho stihli vyšľahať —
s pohľadom upreným niekam do naha.
Aj keď sa čo najviac činím,
láska je vždy krajšia s iným.
Keď prídu najtuhšie duše stisky,
hľadám lásku ako whiskey.
Najskôr kdesi dlho zreje,
potom píše o nás ľudské epopeje.
Tak po každom dúšku
prepadám viac a viac zdaniu,
že možno raz prepijem sa
až k milovaniu...
Naspäť v meste
Praha po zime
nasolená ako losos
s vyplazeným jazykom
do ktorého sa zamotávajú
nabití chodci
— dromedy napájané Křižíkovou elektrifikáciou
pobehujú sem a tam
Žijú, dýchajú, bojujú.
bitku o kachličky s nádražím
krupobitie schodov
neónové reflexy
a mizerná úroveň sebapoznania
doktor internet púšťa žilou Spotify
prichytená v offline svete
nepatrím nikomu
Nepatrím nikomu!
tak už nepíš tie vulgarizmy
fixkou na líca mesta
červenali by sa...
Pomaranč
Pán/Pani a Pán/Pani
cez
dotyk dlaní
držia sa
v nepoznání,
toho čo ich čaká.
Až niekto šepne „Zhasni“
tónom ako v Prévertovej básni,
ostych a ich tiene stína
krehká spiritualita šumivého vína.
Bol horúci, smotanový pondelok
na pobreží bdenia
nahá pokožka naranja-i,
tak pomarančová, ako bola,
čľupla do azúrového mora.
Až to zapenilo.
V spomínanej
oranžovo - tyrkysovej komplementarite
je niečo slastne skryté.
Patrí to Tebe ako aj mne.
Šťavnaté a tajomné.
Chcem to!
Myslím na kúsok pomaranča
Myslím na kúsok pomaranča,
ktorý som Ti nechala,
v jednom zo záhybov a preliačin
prechodnej bundy.
Bez toho aby si o tom vedel.
Myslím na to, ako ho tam nájdeš,
až v něj budeš prechádzať,
zo zimy do leta a späť.
Zo začiatku nasladlo vrtkavý na dotyk,
po chvíli Tvoj spoločník.
[DVB] Deaktivovaná vitamínová bomba,
[KPS] krotká prírodná surovina.
A potom neviem.
To ešte budem musieť ochutnať.
Verím, že napíšeš.
Možno aj Ježiš,
po tom čo vyzbierali sedem košov omrviniek,
rozdával pomaranče.
S úsmevom trhovníka.
Bližšie k neskorému, neskrotnému popoludniu,
ako ktokoľvek z nás.
Predtým sa chvíľu nudil,
omrvinky povievali v tráve.
Začal pozorovať
oblaky a ľudí,
plynúcich a postávajúcich
ako nás dvoch.
Vytiahol primerane ambíciozny pomaranč,
pošúchal ho o rúcho
a podal nám ho.
Vzala som ho ja
po pamäti tela,
lebo dozrieval vo mňe.
A potom som Ti z neho nechala,
v jednom zo záhybov a preliačin
starej známej bundy.
Zavolaj.