Čierne jazero v každom z nás
záblesky
zvláštneho
sveta
zvláštny svet sa zjaví nebadane
záblesk v pamäti
stratené miesto
tam, kde ho nikto nečaká
dieťa cestou z návštevy v paneláku
ukáže na zamrežovanú pivnicu
nevinné otázky
v tvojej hlave odrazu iná pivnica
netušíš aká
netušíš prečo
blikanie pokazenej neónky
zovreté hrdlo
zastavené prúdenie vzduchu
ani vôňa
žiadny ďalší obraz
ani zvuk
nič viac ako nejasnosť záblesku
zatiaľ netušenej spomienky
niečo sa stalo
niečo sa stalo
cestou z návštevy z domova dôchodcov
míňaš miesto, kde si vyrastala
paneláky, podchod, tam bol kedysi novinový stánok
tam predávali zmrzlinu
rozostavané stavby, kam sa nesmelo chodiť
spočiatku sa zdá, že dych zaseklo dojatie
vidieť miesto šťastného detstva po rokoch
zastavuješ auto
niečo sa stalo
niečo sa stalo
niečo sa deje
nie je to dojatie
niečo sa stalo
je to záchvat úzkosti
je to návrat nočnej mory
je to návrat žiletiek na zápästí
je to návrat nocí ponorených do stroboskopov
je to návrat pokusu odísť
týždeň pred osemnástimi narodeninami
je to návrat, zrodenie zvláštneho sveta
no ešte stále
nič netušíš
niečo sa stalo
začína sa to diať
začínaš hľadať šifry na prežitie
hľadáš oblak, ktorý si priložiť na ranu
oslepnutie
dni ako zápalkové škatuľky
zápalky vyhorené
škatuľky ukrývajú stále nové tajomstvá
nehrám sa na tajomstvá
len na trochu lásky som sa chcela
dni ako vyhorené zápalky, stratené v škatuľkách
kam sa strácame
čím horíme
kto nás zapáli
chcela by som, aby si ma vyzliekal
porátal mi kosti
vyplnil bunky
a zachránil slabé miesta
trochu ma polial vodou
neoslepol si
to iba občas zabúdaš otvoriť oči
klišé o zhorení
horení, vzplanutí, vzbĺknutí
popole a ohni
hoďme to, prosím, za hlavu
úzkosť je len nemožnosť vyjadriť sa
alebo nahromadená energia
krájanie pokožky
všetko ma bolí
naozaj si neoslepol
to len občas zabúdaš otvoriť oči
tak ma, prosím, skontroluj
či ešte žijem
alebo som už úplne zomrela
či ešte pod kľúčnou kosťou nájdeš tikať život
či ešte budeš cítiť horúčavu pri korienkoch mojich vlasov
či zacítiš horúci dych blízko svojho ucha
na mojich zápästiach
splašenosť myšlienok
prosím ťa
skontroluj, či som ešte stále tu
lebo mám pocit, že ma už pohltil mrazivý sneh
nohy a ruky sa preborili do hliny
do stredu zeme
do vyvýšených záhonov
už vôbec neviem, či dokážem myslieť
ľúbiť
rozprávať a tak vôbec
minulé príbehy mi oddeľujú telo odo mňa
myseľ od hlavy
som len zášklb
úškľabok
naučila som sa odpájať
zabudla byť skutočná
prosím ťa
pozri všetky miesta môjho tela
zdá sa mi len trochu mŕtvolne studené
skrátené
sklenené
medené
všetky tie záhyby a zárezy a otvorené výzvy
potlačené traumy, odpojenia
naozaj si neoslepol
to len občas zabúdaš otvoriť oči
skontroluj
či ma ešte neprehltol svet
či ma nespopolnili, nepochovali
do tých vyvýšených záhonov
do seba
dni ako zápalkové škatuľky
zápalky vyhorené
škatuľky ukrývajú stále nové tajomstvá
nehrám sa na tajomstvá
len na trochu seba by som chcela
dni ako vyhorené zápalky, stratené v škatuľkách
kam sa strácame
čím horíme
kto nás zapáli
kam sa strácame
čím horíme
kto nás zapáli
kam sme sa stratili
kto nás uhasí
čím zhoríme
neoslepol si
sídlisko
potrebujem sa vrátiť na miesto určenia
medzi lavičky
zamknuté vchody
smetiaky
potrebujem si prezrieť stenu paneláku
o ktorú si chlapci hádzali vrabca s vypálenými očami
až kým z neho nezostali krvavé fľaky na drsnom povrchu
vidieť okno na ôsmom poschodí
z ktorého vyskočila matka mojej detskej lásky
potrebujem vidieť okno našej kuchyne
balkón s lepkavými petúniami
do ktorých sa mi zachytávali vlasy
potrebujem vidieť okná nad naším starým bytom
čakám, čo sa stane
ako zareaguje telo
prečo sa vraciame na miesta, ktoré nám ublížili
čo tam hľadáme
dôverne známe miesta, ktoré sa po rokoch zmenili
vymaľovali nažlto, zateplili, obnovili z fondov EÚ
niekoľko hodín blúdim po starých známych miestach
zaznamenávam ich fotoaparátom
zadržiavam dych
kontrolujem mená na zvončekoch
tunel oddeľuje detstvo od sveta
telo reaguje vlažne
len zopár nevedomých sĺz
a nič viac
správy z minulosti chodia
keď ich nečakáš
slnko sa chveje v iný deň
ako v sobotu
možné riešenia po vzniku
zvláštneho sveta
vieš o tom, že dve hlavy blízko seba
možno prestreliť jednou guľkou?
volím si svoju hlavu
blízko tvojej
alebo
svoj zvláštny svet
uprostred tvojho
čierne jazero
uprostred noci stúpame nehostinným terénom
nohy sa potkýnajú
do tmy namiesto bateriek telefóny - taká je doba
uprostred noci stúpame až nahor
ťažko rozoznať realitu od sna
čoskoro sa pred nami zjavuje
jeho hladká hladina
odraz vesmírnej diaľnice
miesto, na ktorom som nikdy nebola
nikdy ho nezbadala v dennom svetle
čierne jazero
zrak sa snaží prispôsobiť noci
rýchlo sa vyzliekame
hovorí, že je v každom z nás
raz z jeho čiernej vody čerpá silu život, inokedy smrť
má pravdu
ponárame štyri nahé telá do čiernej vody
smejeme sa
čerpáme život s príchuťou smrti
v tej tme len voláme svoje mená
aby sa nikto navždy nestratil
čierne jazero v každom z nás
slobodne plávať, ponárať sa
čierne jazero v každom z nás
koľko mostov nad riekami pre mňa
vyhodíš do vzduchu, miláčik
koľko ich zbúraš
po koľkých so mnou prebehneš
prespíš pod nimi
koľko ich pre mňa nanovo postavíš
aby som zabudla na smrť z čierneho jazera
ktoré v sebe mám
koľko tých mostov pre mňa nakreslíš, vygeneruješ
napíšeš, o koľkých mi zahráš
koľko ich spáliš
aby som mohla opäť slobodne plávať
aby som zabudla na smrť z čierneho jazera
uprostred noci stúpame nehostinným terénom
nohy sa potkýnajú
v tme sa lesknú tri páry očí
uprostred noci stúpame až nahor
ťažko rozoznať realitu od sna
čoskoro sa opäť zjavuje
jeho hladká hladina
odraz vesmírnej diaľnice
miesto, na ktorom som už raz bola
nikdy ho nevidela v dennom svetle
čierne jazero
zrak sa snaží prispôsobiť noci
rýchlo sa vyzliekame
hovorím, že je v každom z nás
raz z jeho čiernej vody čerpá silu život, inokedy smrť
ponárame tri nahé telá do čiernej vody
smejeme sa
čerpáme život s príchuťou smrti
v tej tme len voláme svoje mená
aby sa nikto navždy nestratil
potom sedíme na brehu
a ticho sa prezeráme
je tu niekto navyše?
čierne jazero v každom z nás
slobodne plávať, ponárať sa
čierne jazero v každom z nás
koľko mostov nad riekami pre mňa
vyhodíš do vzduchu, miláčik
koľko ich zbúraš
po koľkých so mnou prebehneš
prespíš pod nimi
koľko ich pre mňa nanovo postavíš
aby som zabudla na smrť z čierneho jazera
ktoré v sebe mám
uprostred noci stúpame nehostinným terénom
nohy sa potkýnajú
do tmy namiesto bateriek svieti naša blízkosť
uprostred noci stúpame až nahor
ťažko rozoznať realitu od sna
čoskoro sa pred nami zjavuje
jeho hladká hladina
odraz vesmírnej diaľnice
miesto, na ktorom som už dvakrát bola
no stále ho nezbadala v dennom svetle
čierne jazero
zrak sa snaží prispôsobiť noci
rýchlo sa vyzliekame
hovorím, že je v každom z nás
raz z jeho čiernej vody čerpá silu život, inokedy smrť
ponárame dve nahé telá do čiernej vody
smejeme sa
čerpáme život s príchuťou smrti
v tej tme len voláme svoje mená
aby sme sa nikdy nestratili
potom sa na brehu v tichosti milujeme
čierne jazero v každom z nás
slobodne plávať, ponárať sa
čierne jazero v každom z nás
koľko mostov nad riekami pre mňa
vyhodíš do vzduchu, miláčik
koľko tých mostov pre mňa nakreslíš, vygeneruješ
napíšeš, o koľkých mi zahráš
koľko ich spáliš
aby som mohla opäť slobodne plávať
aby som zabudla na smrť z čierneho jazera
uprostred noci stúpam nehostinným terénom
nohy sa potkýnajú
do tmy namiesto bateriek svietim si tvojimi správami y
- taká je doba
uprostred noci stúpam až nahor
ťažko rozoznať realitu od sna
čoskoro sa zjavuje
jeho hladká hladina
odraz vesmírnej diaľnice
miesto, na ktorom som kedysi nebola
nikdy ho nezbadala v dennom svetle
no mala ho po celý čas v sebe
čierne jazero
zrak sa snaží prispôsobiť noci
rýchlo sa vyzliekam
viem, že je v každom z nás
raz z jeho čiernej vody čerpá silu život, inokedy smrť
ponáram svoje nahé telo do čiernej vody
viac sa nesmejem
z jeho čiernej vody čerpám nádych smrti
v tej tme volám všetky mená
aby sa navždy stratili - odrazom od hladiny na vesmírnu
diaľnicu
čierne jazero v každom z nás
slobodne plávať, ponárať sa
čierne jazero v každom z nás
koľko mostov nad riekami pre mňa
vyhodíš do vzduchu, miláčik
aby som mohla opäť slobodne plávať
v riekach
v jazerách
v moriach
svetlo/tma
tvoja neprítomnosť je tma –
po stratenom dni vyberám knihu z police
veľmi dobre viem, čím ma priťahuje (čierna temná krajina)
dnes bol deň polárnou nocou, dlhou a bez hviezd, čo by žiarili
oči hltajú názvy kapitol na stránkach knihy
z ich názvov môže vzniknúť samostatná báseň:
kam ideš, keď prestaneš rozmýšľať
(jej šteklivý smiech pripomína jemné zvončeky)
(tak rád ťa počúvam, veď to vieš, však?)
povedal ti už niekto, že máš neuveriteľne modré očí?
polárna žiara je dym z Božieho jointa
(čítal si Harryho Pottera, videl si najstarší strom v Paríži,
je sex nebezpečnejší než vražda?)
(stal som sa takým poslušným, že je to hanba - a potom si
na playlist smrti pridáme I love Paris)
vybrala som si ťa, lebo odchádzaš
nástupište zvané clivota a vlak, čo sa neustále vzďaľuje
aj s tým, po čom túžiš
som temnota a hmla
nedá sa robiť nič, iba prísť o rozum
existujem, lebo svety vybočili z koľají
ako človek nechá tmu za sebou?
pivo, šampanské alebo strelnú zbraň?
smrť ťa nikdy nesklame
choď opatrne, láska moja - najhoršie je umierať natoľko
pomaly, až o tom takmer ani nevieš
miss you, baby, sometimes, a potom pôjdem na protest
proti osamelosti
byť sám a bez teba, to je smrť
nebodaj sa všetko odohráva v mojej hlave?
it’s all over now, baby blue - je zmierenie sa s vlastným
osudom zrelosť či zbabelosť?
čas je nabitá pištoľ, včerajšok, čo nikdy nenastal
daj mi temnotu a budem vedieť, kde je svetlo
vlastne si neviem predstaviť život bez teba
nakoniec sa pred polnocou predsa len stihnem zasmiať
deti ma ovíjajú končatinami, som medzi nimi zaseknutá
no cítim teplo z tvojho vnútra
temnoty mám dosť, chcem, aby ma zalievalo svetlo
nekonečno
mixér
šľahač
suchá fritéza
panvica
nože
oceán unavenej farby
trochu sa rozsypeš pod jeho pohľadom
nože
panvica
sekáčik
odkvapkávač
koľko rôznych rastlín si pamätáš z detstva
názvy pred tebou ukryli
mixér
šľahač
suchá fritéza
panvica
nože
znovu sa objavia ako starí známi
ako silný pocit čohosi, čo chceš veľmi zažiť
nože
panvica
sekáčik
odkvapkávač
pekne sa nauč všetko potláčať
počítaj okvetné lístky georgín vo váze na stole
mixér
šľahač
suchá fritéza
panvica
nože
pomaly našľapuj
tunel oddeľuje detstvo od sveta
nože
panvica
sekáčik
odkvapkávač
milovanie našich rúk
ticho do seba vrástli
mixér
šľahač
suchá fritéza
panvica
nože
ako popísať nekonečno
ako pláž
ako oceán
ako čierny piesok
ako vietor
nože
panvica
sekáčik
odkvapkávač
ľudia sa občas zamilujú
do minulosti
občas sa len zamiluješ do minulosti
cintorín písmenok, viet, fotografií
do čias, keď si pre niekoho bola ako kométa
ktorá sa zjaví raz za dvesto rokov
keď si bola čerstvo napadaný sneh, čo niekto
naberie prstom a pretrie si ním pery
voňavé ráno po daždi, keď naboso skúša
či je kaluž ešte teplá
keď si pre niekoho bola súmrak či svitanie
náhodný dotyk prstov počas explózie
odraz slnka na morskej hladine
okamih spoločného nadýchu
x-sekúnd objatia navyše
prítomnosť je potom-
vraciaš sa späť
do čias keď voňali rána
občas je jednoduché zamilovať sa do minulosti
zvyšok je potom jednoducho ťažký
list mŕtvemu priateľovi
a potom prišla vojna, Michal
každé ráno vstávame a myslíme na ich deti
nad ich hlavou zatvárame tyranov a usmrcujeme nebo
balíme balíčky a triedime hračky
ženské oblečenie, kozmetiku, plienky, trvanlivé potraviny
naše domy sa stávajú ich odcudzenými domovmi
čo by ste len na to povedali, Michal
celý náš život má zrazu banálnu pachuť
prežili sme to do ďalšej jari, Michal
môj syn sa ponoril do ticha
akoby viac nechcel počuť zlovestnú budúcnosť
bublina nepraská, schúlil sa do nej
ľudia ako ryby
prestal sa namáhať
zvyká si
otvára ústa, sám je rybou
kam sa strácajú synovia
kam odchádza vypovedané
kam miznú zvuky
všetko sa stráca v šume všedného dňa, Michal
vrátane môjho tepu
ešte stále si slobodne volím počet mužských rúk
ktoré sa budú dotýkať mojej pokožky
majiteľov prstov, ktoré budú hrať
počet tiel okolo stola, na ktorom leží moje
kto začne
vzduch poludňajšej púšte
na koho to dusno padne, nesmie z kola von
nie som viac matka
ani manželka
oni nie sú otcovia, manželia
myseľ – kŕdeľ vtákov
často myslím na to, čo im zanechám, Michal
mojim dvom malým chlapcom
aký svet ich čaká
nič horšie si pred spaním nemôžem urobiť
polosnivé teplo spôsobuje neohraničenosť vecí
ako by mohol zajtra končiť rok
keď je dnes vonku jar
tam, kde mal byť chlad, je teplo
tam, kde bolo teplo, bol dnes ku mne chladný
sama sa cítim neohraničene
zvyčajná chuť niečo všetko porušiť
kam sa to všetko zajtra posunie
čo zamrzne, čo rozkvitne
čo sa narodí, čo umrie
kde vzniknú ďalšie hranice
dobrý deň, smútok
dobrý deň, budúcnosť
vidíme sa, Michal.
list mŕtvemu priateľovi II
a potom sa rozhodli, že si vezmú rozhlas, Michal
áno, ten náš, aj s našimi hlavami a bludiskami
spolu s podzemím
a jasné, že aj telku, Michal
rozhodli sa, že chcú všetko
všetko, čo im poslúži
ľudia sú v uliciach, Michal
no stále je ich málo
ľudia sú v uliciach a svietia mobilmi, Michal
možno to zhora vidíte
spisujeme petície, hromadné pripomienky
tikajú dlažobné kocky, stavanie barikád
na koho to dusno padne
nesmie z kola von
čo by ste na to všetko asi povedali, Michal
tak sme sa dožili ďalšej jari, Michal
každý sa bojí pomyslieť, kam to ešte môže zájsť
stromy rozkvitli o mesiac skôr
a lesy (sa) menia na mesačnú krajinu
rozhodli sa všetko zničiť
všetkých spútať
všetkých nás ukradnúť
môj syn už počuje, Michal
detským hlasom konečne vyslovuje mená, názvy
aj anglické slabiky
nie je viac ryba
no z nás sú žaby, Michal
otvárame oči
a z úst nám vychádza slabý hlas
ani nie kŕkanie
často myslím na to, čo ich tu čaká
mojich dvoch chlapčekov, Michal
či budeme utekať, alebo nás zabije paracetamol
žijem v dvoch svetoch, Michal
jeden je skutočný
druhý si značím do basní
vyčerpanie – som letová dispečerka
trsy, trávy, tornádo, zrnká piesku
žiarenie
láska.
kam to ešte môže zájsť
slobodu si kúpiť
slobodu skorumpovať
slobodu znásilniť
slobodu sprivatizovať
slobodu vytunelovať
slobodu ukradnúť
slobodu prefackať
slobodu poslovenčiť
slobodu znárodniť
podám hlásenie…
vidíme sa, Michal.