Január sa skláňa teplým dychom k februáru
pamätám si
pamätám si ťa v inotajoch
a pamätám si naše metafory.
pamätám si poéziu s tvárou v závoji
a pamätám si ju v negližé.
pamätám si našu prvú úrodu jabĺk
a pamätám si slepé zimy bez slov.
pamätám si Pompeje,
a pamätám si Komárno, Nitru, Poprad, všetky ich tragédie.
pamätám si ľad horských plies,
a pamätám si tvoj bronz v šatách na ramienkach.
pamätám si ťa v mozaikách
a pamätám si ťa v mojom lone.
pamätám si ťa noc čo noc, blúdivé dlane.
poznáme sa vždy iba na chvíľu.
gýče
voda v rieke sa zmútila,
čerešne spadli zo stola a rozkotúľali sa po podlahe,
televízny vysielač na kopci nad mestom vystúpil z hmly,
izba sa po sfúknutí sviečky stala nečitateľnou.
vtedy ma prvýkrát pobozkala.
bosé pod padacím mostom.
bosé na jar, v zime, jeseni.
bosé v atramente, vo fontáne pred divadlom.
bosé ako sochy v jej záhrade,
do ktorej som vkročila so zatvorenými očami.
bosé s kľúčmi na krkoch, ktoré potom zobrala voda.
bosé hriechy, ktoré mi žuvačkou prilepila na dušu.
vraj som dozrela.
delírium tremens
delírium tremens,
letenské blues.
žltá priamka pretína všetko,
čo som doteraz poznala
a vedie do suterénneho bytu
pri pivovare.
dala som ti meno anjel
a ty si sa o mňa staral ako o muškát
spálený júnovým slnkom.
je pekné, keď na teba pozerajú tisícročné oči.
delírium tremens,
letenské blues.
ak sa každý deň nestratím aspoň raz,
nie je to naplnený deň.
a pod našimi nohami to žije,
preháňa sa stovkami kilometrov za hodinu.
žijeme spolu v šume,
celý nám patrí.
pražské delírium tremens
a letenské blues.
na ceste domov
svoje životné lásky si na
prstoch počítam.
nežná dlaň kotúľa oblohou pomaranč,
keď sa milujeme.
koľkýkrát túto bránu odomykám,
aj tak ma nikdy nepozvali ďalej.
kto si
a kam až siahaš?
nevzdychám už, minul sa dych.
ty si proste taký.
som ospalým cestujúcim ranného spoja.
nežná dlaň kotúľa
oblohou pomaranč.
keď vyrastieš
január sa skláňa
teplým dychom k februáru.
čím sa chceš stať,
keď zo mňa
vyrastieš?
dala by som ti aj z rúcha svätej Terézie,
dobre to vieš.
patrilo by ti všetko indigo neba,
keby si chcela.
vtisla by som ti do dlane všetko modré z neba:
všetky moje modriny
plné teba.
možno všetky moje kruhy vedú do toho istého obilia.
možno všetkému iba dávam zlé mená,
možno prachom si
a ja sa v prach obrátim.
január sa skláňa
teplým dychom k februáru.
čím sa chceš stať,
keď zo mňa
vyrastieš?
Natália
na hruď ti nakreslím obrázok:
Natálie v zime.
a mamine muškáty.
a polárnu žiaru a ďalšie,
ešte krajšie obrázky.
v tichu budem počúvať,
ako ma opúšťa spánok a príčetnosť.
nakreslím ti Natáliin dych,
zúfalé petržalské vitráže,
akoby boli svätého Víta,
nakreslím päť a pol slnka,
pod ktorými dozriem.
zvony zvonia na nedeľu.
som človek medzi ľuďmi,
žena medzi ženami.
mám jeden krk,
dvojo rúk a nôh,
jeden pár očí;
raz sú to oči Karolíny,
inokedy oči Luciine.
ale ja neprinášam svetlo,
ani nenosím na hrudi fialku.
som ženou medzi ženami.
februárová panna v preplnenom vlaku,
som milenkou
do štyridsiatich štyroch polôh.
som znásilnená a čistá.
nakreslím ti Natáliu
do zvyškov môjho tela.
čakajúc v kúte
a tak zase ktosi čaká.
ktosi o stretnutie prosí.
znova niekto prešíva svoje šaty
a do kúta si sadá.
ktosi čaká,
plyn šteklí.
utrpenia sa ti máli?
tak siahni do seba
a do zrkadla sa tam pozri.
tvoja tvár sa neustále mení,
si tak strašne iný,
si tak otupne rovnaký.
utrpenia sa ti máli?
sinku pod oko si nakresli.
syčí plyn
a mlčí zima.
si už celá mama.
v kúte usadená
prešívaš kadiš.